Jdi na obsah Jdi na menu
 


The Doors

3. 2. 2007

Come on baby light my fire!!!

S tohoto veršu, ktorý v 60. rokoch obletel svet sa Vám v mysli vybavý spomienka na legendárnych DOORS. Kapela ako taká vznikla v roku 1966 v Los Angeles.Za zakladateľov kapely sa považujú Jim Morrison a Ray Manzarek.Vznik kapely bol zaujímavý.Jedného letného dňa sedel na pláži Ray Manzarek a okolo neho prešiel Jim Morrison.Začali sa vyprávať o tom čo budú robiť a čo teraz robia (obidvaja boli po škole). Morrison sa náhodou zmienil že píše básne a pesničky a hneď aj Manzarekovi jednu zaspieval.Bola to pesnička Moonlight Drive.Hneď ako ju Ray počul prsty mu začali lietať vo vzduchu a prvé čo povedal bolo: “Toto je najlepší rock and rollovi text aký som v živote počul.”Teraz už len ostávalo vymyslieť názov pre kapelu. Morrisona hneď napadlo DOORS.Je to podľa výroku Wiliama Blakeho:”Ak sa dvere vnímania vyčistia, veci sa ukážu také aké v skutočnosti sú:nekonečné.”Teraz nastal problém.Museli zohnať ešte bubeníka a gitaristu . Ray našťastie poznal Robbieho Kriegera a Johna Densmora, ktorý hrali v kapele The Psychadelic Rangers.Prišiel za nimi a povedal že má speváka a potrebuje bubeníka a gitaristu. Obidvaja súhlasili a vznikla stála zostava The DOORS.Tvorili ju James Douglas Morrison (spev), Raymond Daniel Manzarek (basa, syntetizátor), Robert Allan Krieger (gitara) a John Paul Densmore (bicie).

Hrávať začínali v malom klube v L.A. London Fog.Na ich vystúpenia nik nechodil, iba zopár opilcov a námornikov. Po čase si ich pomaly začali ľudia všímať, až nakoniec za nimi prišiel majiteľ známeho klubu Whiskey Club a opýtal sa ich, či nechcú vystupovať v jeho klube.Kapela súhlasila.V tomto klube si veru veľa neodohrali.Morrison raz na jednom vystúpení keď spieval pesničku The End zmenil jej text a zakončil ju tak, že chce súložiť so svojou matkou.Automaticky bol koncert zrušený a DOORS si už v tomto klube viacej nezahrali. Teraz ,keď nikde nevystupovali mali čas chodiť po vydavateľstvách a ponúkať im svoje nahrávky.Nikde sa im ich hudba nepáčila až na jedno vydavateľstvo.Bolo to vydávateľstvo Elektra records.

Albumy

Prvý album vyšiel pod jednoduchým názvom The Doors. Obsahoval neskrátené verzie pesničiek The End a Light My Fire, ale nachádzali sa na ňom aj hity ako napr. Break On Through, Alabama Song a Crystal Ship.DOORS sa stávali čoraz známejšimi a Morrison prekračoval medze slušnosti.Na verejnosti vyhlasoval že je jaštričím kráľom a privádzal ľudí do rozpakov.Známe bolo aj ich vystúpenie v show Ada Sullivana. Technici mali problémy s textom pesničky Light My Fire. Namiesto slova HIGH (nadrogovaný) mal Morrison použiť iné slovo.Kapela súhlasila ale Morrison nechal text v pôvodnom znení.Preto ani tam si už viac nezahrali, ale Morrisona to vôbec neštvalo.Vždy chcel byť iný ako boli ľudia okolo neho!!!Morrison v tej dobe užíval veľké množstvá LSD, Marihuany, Meskalinu a iných látok.

Druhý album sa volal Strange Days. Taktiež ako prvý album aj tento obsahoval desať minutovú pieseň When The Music Is Over. Album obsahoval aj čisto experimentálnu pesničku Horse Latitudes.Pre vydaním albumu ydali singel People Are Strange, ktorý skončil na 12. mieste.Texty k pesníčkam Love Me Two Times a You Are Lost Little Girl napísal Robby Krieger inak ostatné napísal Morrison.V Novembri 1967 vyšiel ďalší singel Love Me Two Times a skončil na 25. mieste.Rok 1967 bol pre DOORS úspešný. Dva albumy v prvej päťke a tri single v prvej tridsiatke.Morrisona zrovnávali nielen s Jamesom Deanom, Marlonom Brandonom ale aj s Dionýzom a Adonisom.

Tretí album vyšiel pod názvom Waiting For The Sun. Celá jedna strana albumu mala obsahovať epickú piesňo-báseň Celebration Of The Lizard. Nikto okrem Morrisona s tým nebol spokojný. Takže skladbu nedali na album. Jedinú ktorú tam nechali bola pesnička Not To Touch The Earth. Vynechaním "Celebration of the Lizard" museli zaplňovať veľkú dieru, a naviac mali na to málo času. Morrisonov vtedajší stav bol na obtiaž. Väčšinu času bol totálne opitý. Často sa opíjal do nemoty i na verejnosti. Mal násilnícke sklony a urážal kade koho. Toto všetko negatívne pôsobilo na jeho schopnosti vystupovať pred publikom.Ďalej nahrali dve nové pesničky Unknow Soldier, ktorá vyjadrovala postoj k Vietnamskej vojne a pesničku We Could Be So Good Together. Na albume sa nachádzajú asi dve najlepšie pesničky a to Spanish Caravan a My Wild Love.Ďalej tu nájdeme hymnickú pesničku Five To One. Na album zaradili aj doteraz ich najpopovejšiu skladbu Hello I Love You.

Štvrtý album sa volal The Soft Parade. Predkrm albumu bola pesnička Touch Me. Zložil ju Krieger a Morrison u tohoto albumu prvýkrát trval na tom že pri každej pesničke bude uvedený jej autor. Morrison na koncertoch odmietal spievať pôvodné slova "touch me" a namiesto toho používal "suck me". Hitové single bolo asi to posledné po čom Morrison túžil. Prial si aby ho brali ako autora vážne a aby DOORS zapôsobili na publikum, ktoré im bolo vekovo blízke a nie na dospievajúcu mládež. Nenávidel pozíciu teenegerského idolu a pohŕdal svojou rolou sexuálneho symbolu. Je možné že jeho čiastočné stlstnutie bolo pokusom o zbavenie sa tejto nálepky - tak isto aj plnofúz a nosenie starých a špinavých odevov. Vo februári vyšiel z pripravovaného albumu druhý singel Wishful Sinful.V máji vyšiel ďalší singel Tell All The People z pripravenej dosky The Soft Parade. Rovnako ako dva predchádzajúce single aj tento napísal Krieger. V hitparádach sa dostal na 57. Miesto. Keď na nasledujúci mesiac vyšiel album The Soft Parade bol rovnakým sklamaním ako doteraz vyšlé single. Predchádzajúceho štandardu dosiahla iba pieseň Shaman Blues.V roku 1970 sa Morrison o albumu vyjadril:" Nejako sa to vymklo z našich rúk a natáčanie trvalo 9 mesiacov. Album má byť ako kniha poviedok, spojených navzájom, má byť jednotné v štýle a nálade, a práve to The Soft Parade chýba."

V roku 1970 vydali ďalší album Morrison Hotel, ktorý znamenal ozajstný návrat do ich starej formy. Meno dostal album podľa fotografie na obale, na ktorom skupina pózuje v malom špinavom hoteli v štvrti L.A. , album sa tak isto mohol volať podľa fotografie na druhej strane obalu, kde je bar s názvom Hard Rock Cafe. Album sa dostal na štvrté miesto v hitparáde, a udržal sa tam pol roka.Aj keď sa na albume vyskytujú slabé momenty, sú tam aj silné chvíľky :Roadhouse Blues s Giovanni Puglesem na harmonike, náladová The Spy. A Morrisonove texty začali byť úprimnejšie, ľudskejšie... a tiež autobiografické : Peace Frog sa vzťahoval k tomu ako ho zbili v New Havenu;Queen Of The Highway mohla byť venovaná Pamele. Jim a Pamela mali svoje problémy. Ona bola náchylná na užívanie najrôznejších látok rovnako ako Jim (vedel že berie sedatíva ale netušil že si pichá heroin), a rovanko ako on bol neverný jej, aj ona bola neverná jemu... V apríli vyšli v nakladateľstve Simon & Shuster v jednom zväzku zbierky The Lords a The New Creatures, čo Morrisona potešilo bolo, aj keď sa mu nepáčila fotografia na obale zbierky, tiež že sa o ňom písalo ako o Jimovi a nie ako o Jamesovi Daglesovi. Aj tak poslal redaktorovi ďakovný list a Michaelu McClurovi povedal :"Toto je prvý krát, čo so mnou niekto nevyje..l." V máji odišiel Jim do New Yorku, kam konečne odniesol do Elektry pásky so živými nahrávkami. Zoznámil sa tam s Patriciou Kennealyovou. Bola to čarodejka kultu Wiccan a hlava sabatu, čo Morrisona veľmi lákalo. O niekoľko týždňov neskorej sa na ceste do Európy zastavil v New Yorku, aby ju znova navštívil. Hneď prvý večer dostal vysokú horúčku, ktorá vystúpila až na 40 stupňov celzia. Na druhý deň jej navrhol aby spolu podstúpili wiccanský svadobný obrad. Oblečení do čiernych rúch, v strede magického kruhu, boli na svätojánsku noc "zosobášení" veľkňazom a veľkňažkou Keltského sabatu. Pre Kennealyovú to bola naozajstná láska.

Ďalší album vyšiel jako dvoj platňa.Volal sa Absolutely live. Nikto ani nebol prekvapený že obsahuje veľa nových piesní ( z nich najznámejšia je plná verzia Celebration Of The Lizard) . Morrison bol vo svojich vyjadreniach o albume úprimný :"Myslím, že ide o dokument z jedného z našich dobrých koncertov. Nieje to šialene dobrý album, dá sa ale považovať za pravdivý obraz toho, čo obvykle robíme na dobrých vystúpeniach."Nikoho neprekvapilo že je to dvojalbum (v rokoch ´68 a ´69 boli na vrchole svojej slávy).

Posledný album bol L.A. Woman. Doors sa rozhodli produkovať album sami. Rozhodli sa album natočiť tam kde skúšali, chceli ho urobiť spontánne, v podstate naživo. Pribrali ďalších dvoch muzikantov - Jerryho Scheffa (basa) a Marca Benna (rytmická gitara). L.A Woman je živá neupravovaná nahrávka, je tam málo opráv. Niektoré vokáli sa nahrávali v kúpelni štúdia na Santa Monica Boulevard č. 8512 - odtiaľ je aj žartovný verš v Hyacint House : "I see the bathroom is clear" - veta ktorá behom jedného roku získala veľkú odozvu ". Titulná náhravka L.A. Woman je ódou na meto L.A. Album sa končí piesňou Riders On The Storm. Je to blues o apokalypse. Podľa časopisu Rolling Stone to bol ich najlepší album ktorý vydali. Asi si moc neuvedomovali že je ich posledný, ale Morrison sa ešte raz do štúdia vrátil - v deň svojich dvadsiatich siedmych narodenín čítal na magnetofón svoju poéziu. Nahrával štyri hodiny a pozvoľna sa opíjal. Keď skončil bol veľmi potešený a očividne mal pocit že dosiahol nejaký osobný cieľ. V eufórii súhlasil že znova bude spievať na koncertoch s Doors.

Boli stanovené dva termíny-Dallas a New Orleans. Dallaský koncert prebehol v poriadku - v predpremiére uviedli Riders on the Storm a publikum si ju hneď zamilovalo. V New Orleansu však koncertná kariéra skupiny The Doors skončila. Ray Manzarek neskorej poznamenal :" Každý, kto tam bol tú noc, si to musel všimnúť. Jim proste ... uprostred koncertu prišiel o svoju energiu. Mohli sme skoro vidieť ako z neho odchádza, visel na stojane od mikrofónu a jeho duch odlietal preč. Myslím že bol úplne prázdny." Morrison z frustrácie zo svojho upadajúceho tela opakovane buchol stojan mikrofónu o zem a potom bezvládne padol na vyvýšený podstavec bicích. Na pódiu sa už nikdy nikde neobjavil.

K Jimovi sa vrátila Pam, a rozhodol sa že s ňou odíde do Paríža, aj keď exil znášal veľmi zle ("som v prvom rade Američan, potom Kalifornan a potom tiež Losangelesan"). Pravdepodobne veril že Paríži mu dá možnosť nového začiatku ktorý potreboval. Morrison si sľuboval od odjazdu do Paríža že sa dostane do umeleckého prostredia, unikne od Los Angeles, od rock and rollu a senzačných článkov o svojej osobe. Morrison rok pred svojim odchodom do Paríža objavil kokain a ako bolo u neho známe so všetkými drogami, aj túto bral vo veľkom množstve. Morrison zomrel 3. júla 1971. Pochovaný je na cintoríne Pére La Chaise v Paríži.

Koncerty

Morrison na živých vystúpeniach neustále prestupoval hranice, šplhal sa na opony a chodil štýlom "lanochod" po okraji javiska aby sa potom mohol vrhnúť do davu. "Bolo to totálne divadlo." - popisuje Jimove vyvádzanie Densmore:"Nebolo to naplánované v štúdiu; ani sa o tom nepremýšľalo. Jim bol magický - nikdy poriadne nevedel, čo bude v ten večer robiť, a práve to bolo tak vzrušujúce - to napätie, pretože sme to nevedeli ani my. Naším rámcom bola naša hudba; tento rámec ale nebol tak pevný; dokázali sme náhle, trebárs na dvadsať minút zmeniť tému, a Jim roztvoril náruč, zaimponoval nejakú poéziu a my sme tam len tak improvizovali hudobne - podmalovavali sme jeho verše a chvíľu sme jamovali a potom sme sa vrátili k pôvodnej piesne... takže presne toto bolo tak vzrušujúce. A naviac bol na publikum neuveriteľne napojený - dokázal ich naozaj rozpáliť!"

Po vystúpení v Chicagu 10. mája sa Morrison očividne rozhodol vyskúšať, ako ďaleko v hre na rockovú hviezdu môže zájsť, ako ďaleko dokáže dotlačiť svoje obecenstvo. Predviedol svoj celoživotný výkon a vydráždil obecenstvo do nepríčetnosti. A keď sa skupina nevrátila po svojom treťom prídavku, obecenstvo vtrhlo na pódium. O tri mesiace neskorej zaplavilo publikum pódium v Singel Bowl, bilo sa s políciou a hádzalo po nich stoličky. Koncert bol zrušený ale ešte pred tým zazrel Pete Towshend (ktorý tam tiež hral) v publikum mladé dievča, ktorá značne krvácala a volala na Morrisona ktorý ju ignoroval alebo ju nevidel. Towshend túto scénu použil ako základ pre pieseň Sally Simpson v rockovej opere Tommy.

Na začiatku septembra sa Doors vydali na svoje prvé európske turné (Anglicko, Dánsko, Západné Nemecko, Holandsko ), ktoré začalo štyrmi londýnskymi koncertmi na ktorých boli spolu s Jefferson Airplane hlavnými hviezdami. Tieto koncerty natáčala televízna spoločnosť Granada. Zbytok európskeho turné prebiehal bez zádrheľov, až na koncert v Amsterdame kde Morrison - ktorý zhltol dva velké kusy hašiša od fanúšikou, a ktorý už od rána pil - vybehol na pódium v čase keď hrali Jefferson Airplane a začal tancovať. Potom spadol na zem. Bol v prenosovom kyslíkovom stane prevezený do nemocnice. Ostatní odcestovali do ďalšieho mestaa tam odohrali koncert ako trio bez Morrisona. V nemocnici doktor povedal Billymu a Cheri Simmonsovej, že "pečeň tohto chlapca nieje v poriadku a pokiaľ neprestane piť, tak dlho žiť nebude." V januári na koncerte v Madison Square Garden oslovil polovicu publika:" Vy ste život", otočil sa k druhej p olovici a povedal:" Vy ste smrť", potom oslovil celé obecenstvo:" A ja sedím rozkročmo na plote a bolia ma gule". Morrison v tej dobe trpel kvapavkou. :)

Morrison bol oddaný myšlienke že rockový koncert je niečo na spôsob rituálu ("hra sa odohráva na uzavretej ploche obklopenej smrťou so sexom uprostred, a vystupovanie je jediná hra ktorú mám"), a vo svojej vyvolenej role šamana sa pohyboval s istotou ("Mladí sú budúcnosť. Mladých môžete meniť, formovať a ovplyvňovať. To je na mladom publiku najdôležitejšie - sú ako čistý list. ktorý čaká kým ho niekto popíše - a ja som náplň do pera..")

Morrison sa konečne dostal na predstavenie divadelnej skupiny The Living Theatre, o ktorých čítal v novinách :"Nie sú to vlastne herci ale len potulná banda hľadačov raja, ktorí raj definujú ako úplné oslobodenie, praktikujú hypnológiu a obsahujú myšlienku Raja v Prítomnosti". Morrison bol zaujatý... Ale to čo sa odohralo nasledujúci večer (1.Marca) v sále Dinner Key v Miami, mohlo byť spôsobené Morrisonovou inšpiráciou vystúpením The Living Theatre alebo k tomu možno došlo preto, že bol strašne opitý, a mal zlú náladu. Koncert začal o hodinu neskorej a Morrison sa ani nepokúšal spievať, namiesto toho sa chcel baviť s publikom. Skupina niekoľko krát sa pokúsila začať hrať nejakú pieseň v nádeji že sa Morrison pripojí. Zaspieval vždy niekoľko veršov a potom sa vrátil k svojim rozhovorom. Poslednou kvapkou bola predohra k Touch Me. Manzarek :" Jim povedal publiku : ´To stačí. Neprišli ste sem počúvať hudbu... neprišli ste sem na dobrú rock and rollovú muziku - prišli ste sa pozrieť na niečo, čo ste ešte nevideli, na niečo väčšie, než ste zažili... Čo mám urobiť? Čo keby som vám ukázal svojho vtáka? Práve toto chcete , že ?´ Dal si dole košeľu, dal si ju pred seba a začal tancovať s košeľou pred rozkrokom, a potom ju dal preč - ´ Videli ste to, videli ste to, aha, tuto, pozerajte sa, ukázal som ho,ukázal som ho.´" Pokiaľ Morrison v ten večer niečo ukázal , tak je viacej pravdepodobné, že to bol jeho prst...

Po koncerte skupina odišla na Jamajku, na týždennú dovolenku, netušiac o rozruchu ktorý hýbe celou Amerikou. Média sa sústredili na incident v Miami, a 5. Marca bol Morrison v neprítomnosti obvinený z neslušného obnažovania, z urážky, opilstva a oplzlého chovania - za čo mu dokopy hrozil trest až sedem rokov vezenia. Koncom marca sa to ešte priostrilo, FBI vydalo zatykač na Morrisona na základe "nezákonného letu" do Miami. 4. apríla sa Morrison prihlásil na polícii a hneď bol prepustený na päťtisíc dolarovú kauciu.

Skupina stále ešte mohla koncertovať po kluboch a malých sálach, usporiadateľom platila zálohy za prípadné problémy so zákonom a obvykle vystupovala pod dohľadom polície. Niekoľko koncertov mali i v Mexico City... a dokonca bol Morrison prekvapený úspechom skladby The End; pri oidopovskej časti skladby publikom veselo spievalo s ním. Ale pre Morrisona sa radosť z vystupovania vytratila :" Takzvané vystúpenia pre mňa nikdy neboli hrou. Bola to otázka života a smrti, pokus komunikovať, zapojiť veľa ľudí do súkromných myšlienok. Už nemám pocit, že takúto hudbu dokážem najlepšie sprostredkovať koncertom. Ta viera je preč."

Pri koncerte v Bostone usporiadatelia vypli elektrický prúd v obavách z nepokojov, pretože The Doors boli na pódiu. Ale zabudli vypnúť Morrisonov mikrofón (nazval usporiadateľov že sú zmrdi a obecenstvu povedal že "vyhrajú, ak ich necháte", potom ho zbytok skupiny odtiahol z pódia). Aj keď sa vlastne nič nestalo, skupina zistila ze bol zrušený ich koncert ktorý sa mal uskutočniť na budúci deň. Čo znamenalo že sa naďalej nemôžu spoliehať na to, že ich vystúpenia nebudú na poslednú chvíľu zrušené. Morrisona to začala znepokojovať :"Pomaly si myslím, že je ľahšie ľudí strašiť ako rozosmievať".

Koncert v Dallase prebehol v poriadku - v predpremiére uviedli Riders on the Storm a publikum si ju hneď zamilovalo. V New Orleansu však koncertná kariéra skupiny The Doors skončila. Ray Manzarek neskorej poznamenal :" Každý, kto tam bol tú noc, si to musel všimnúť. Jim proste ... uprostred koncertu prišiel o svoju energiu. Mohli sme skoro vidieť ako z neho odchádza, visel na stojane od mikrofónu a jeho duch odlietal preč. Myslím že bol úplne prázdny."ktoré že to literárne dvere dali názov kapele DOORS. Či tie vstupné do tajomného neznáma Williama Blaka, alebo tie východové z kokaínovej núdze Aldousa Huxleyho. Jedno si ale uvedomujem celkom iste: Dverami speváka Jima Morrisona som nenávratne prešiel z detskej izby optimisticky zamilovaných Beatles, namakane surfujúcich Beach Boys a kontrolovateľne páskujúcich Rolling Stones do zadymenej psychedelickej spálni so zváľanými posteľami Jefferson Airplane, Grateful Dead alebo Love.

Už vyše tridsať päť rokov počúvame Doors a ich fascinujúce preplietanie bluesového smútku s farbistými alkoholickými víziami, ich americké reflexie európskej kultúry a indiánske prerozprávania s jednoduchými bicími Johna Densmora, chrapľavo uvoľnenou gitarou Robbyho Kriegera a bláznivo ornamentálnymi varhanami Raya Manzareka. Už vyše tridsať rokov (zomrel 3.7.1971) odpočíva to fyzické z Jamesa Douglasa Morrisona na najväčšom z parížskych cintorínov, tak trochu aj symbolicky vedľa inak výnimočných Oscara Wilda, Balzaka či Edith Piaf. "Toto žiaden nemôže prežiť," usúdil Jim uprostred nezvládnuteľného kvasu šesťdesiatych rokov. U príliš mnohých zúčastnených sa to potom skutočne vyplnilo, keď autodeštrukcia bola často najdôležitejším princípom ich života i tvorby.

Aj bez hlbších znalostí angličtiny pochopíte, že Doors zamilovane zapaľované retko nemohla byť obyčajná marska (Light My Fire). Drogová melodráma s vyšklbnutou antickou túžbou zabiť otca a pomilovať matku si dobre zaradíte do Morrisonovho "vzorne usporiadaného" floridského detstva v rodine vojenského kontraadmirála (The End). Orientovanosť v brechtovsko-wiellovskom kumšte nájdete v prevzatej piesni, účinkom zrovnateľnej so slávnym muzikálom Kabaret (Alabama Song). Ani formálne veselé, rockovo nadupané či nežne vyrozprávané príbehy vás nepustia z desivo nádhernej oblasti pozorovania tých temnejších zákulisí ľudskej duše.

Dosť o tom Jim vedel už teoreticky (univerzita v L.A. - špecializácia divadlo a film, ako koníček Freud a Nietzsche), spôsobom života potom všetky poučky dokonale preveril. Bol sexuálne agresívny, a predsa jeho texty pôsobia často výnimočne jemne. Bol divoký, provokatérsky, výtržnícky, a pritom trhanie americkej vlajky, pódiové ruvačky s policajtmi, cviky s mikrofónom v rozkroku alebo spodky na kolenách neboli len obyčajnou exhibíciou. Vždy to bol súčasť konkrétnej situácie - vietnamská vojna, hippies, pokrytecká prudéria, cenzúra, nadutosť úradníkov... Jeho postoje, výroky a verše sa stali rockovou históriou, aj keď sa muzikantom vlastne necítil byť. Kapelový inštrumentál (bez basovej gitary!) považoval len za ďalšiu výrazovú možnosť. Bol nadšený spojením prednesu textov s pravidelným pulzom bicích, dravosťou skreslenej gitary, plnosti a naliehavosti varhan.

Keď od Doors v sedemdesiatom prvom - po siedmych albumoch - odchádzal, chystal sa zúžitkovať všetky hudobné, milostné, opilecké a drogové zážitky v syntetickom diele o ľuďoch a dobe. Mohla to byť kniha, alebo ešte lepšie film, ktorého scenár v Paríži rozpísal. Srdečná slabosť v horúcom kúpeli bola napokon oficiálnou príčinou konca jeho v poslednej fáze už kruto boľavého, opuchnutého a často zadrhávajúceho pozemského bytia. Našlo by sa iste dosť zdravotných dôvodov pre to, aby sme za fantastické označili pozdnejšie úvahy o podielu FBI na jeho smrti, rovnako ako občasné informácie o skrytej existencii ešte dlho po dni jeho pohrebu. Nechajme ho - rovnako ako Joplinovú, Hendrixa či Ala Wilsona - zomrieť v tých kruto krátkych dvadsaťsiedmych, naplnených ovšem horúčkovitou aktivitou, sebezničujúcimi projektmi, hystériou koncertov, svinstvom zákulisia popu, jedmi politikov i laboratórií, deštrukciou hotelov i duše. Obdivujme navždy až nečakanú nádheru a podstatnosť muziky, prichádzajúcej často z injekčnej striekačky, kriminálu a pozvracaných flámov.

Spevák, skladateľ, básnik, rockový a sexuálny symbol. Výtržník, pijak, bitkár. Jeden z tých, o ktorých sa encyklopédie otáľajú hovoriť celú pravdu, viditeľnú ovšem z každého pohybu, slova a tónu. Časté články, knihy a videa o hviezdnych Doors boli doplnené v deväťdesiatych rokoch o film režiséra Olivera Stona: "Bol som vo Vietname, keď som ich počul prvýkrát. Bola to okamžitá láska na život a smrť." Desať rokov sa pripravoval tento projekt, o spracovaní uvažovali aj Francis Coppola alebo Martin Scorsese, na hlavnú úlohu sa chystali postupne Travolta, Lambert, Cruis, ba dokonca aj Bono a dnes už nebohý Hutchense z INXS! Scenár bol konzultovaný s rodičmi Jima i jeho ženy Pamely (zomrela päť rokov po ňom na predávkovanie heroínom), rovnako ako aj s bývalými hráčmi. Hlavnú úlohu napokon stvárnil Val Kilmer, Raya Manzareka hral Kyle MacLachtan a vo filme sa objavil aj spevak Billy Idol.

Film je preplnený nereklamnými argumentmi pre Doors ako priekopníkov punku, počuť v ňom piesne, ktoré v pravú chvíľu oplodnili talent napríklad Joy Division, Cramps, Cure, Simple Minds, U2 alebo aj Shiva Burlesque. Zjavuje sa v ňom postava v kožených nohaviciach s kovovým opaskom, s obnaženou hruďou a privretými očami. Počuť hebký chrapot i drsný zamat vokálu, cítiť panovačný a zároveň bojazlivo očakávajúci vzťah k publiku.

Pripomeňme si teda z času na čas aj v tomto tisícročí tohto speváka i túto kapelu. Ponúkli špeciálne zabalenú cigaru voľnosti, previedli nás zvláštnymi dňami a podivnými miestami, počkali na východ slnka, parili sa v rockovom hoteli a poučili o ženských z L.A. i o apokalyptických jazdách... Keď sa povie Doors, ozve sa Jim Morrison. Keď sa povie Jim Morrison, ozve sa neopakovateľný hlas a muzika. Muzika pre mňa už nikdy nekončiaca. Tento jukebox pri dverách hrá totiž navždy pre všetky kúsky môjho srdca.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

the doors forever

(arakain, 13. 8. 2009 8:39)

užastné,ten záver užastný